Carpe jugulum - 1. kapitola

Stála som v lese obklopená svorkou vlkov. Vôbec som sa nebála, vedela som, že príde. Rovnako ako minulú noc a aj tie noci predtým. A mala som pravdu. Zjavil sa na kraji lesa a rýchlym krokom kráčal ku mne. Vlci pred ním ustupovali, nevedela som, čoho sa boja, ale mala som tušenie, že by si mala utiecť spolu s nimi. A predsa som stála na mieste, neschopná pohybu. Podával mi malý zdrap papiera. Niekde v diaľke som začula svoj mobil. Posledný krát som sa na neho pozrela. Na jeho tvári sa zjavil úsmev. Úsmev, ktorý naháňal hrôzu ... . Strhla som sa zo sna a len pomaly som sa vracala späť do reality

_____________________________________________________________________

Bolo takmer osem hodín a vonku sa začínalo stmievať, keď mi zazvonil mobil. Zdvihla som a ozval sa hlas mojej najlepšej kamošky Natálie.
"No ahoj mojko, ten tvoj miláčik si to práve spolu s nejakými debilmi našikoval do pizzerky. Nechceš ho vidieť?"
"Jasne, len sa hodím do gala a za desať minút som u teba," nadšene som odvetila.
Rýchlosťou blesku som vyrazila dvere na skrini a vytiahla svoj nový zelený top. Zobrala som lesk na pery a žuvačky a vyrazila som z domu. Naty mi išla naproti. Už z diaľky som videla jej spokojný úsmev, určite budem zase celú cestu počúvať o nejakom jej novom nabijákovi. Je mi jasné, ako to dopadne, on bude o mesiac hnusný sviniar a Naty bude sťatá, že alkohol je nebudú merať v promile, ale rovno použijú percentá. Vypla som zvuk a uvažovala som o svojom milovanom Marekovi. V celom našom vzťahu bol len jeden drobný háčik: on akosi nemal tušenie, že existujem.
Boli sme už pár metrov pred pizzerkou, keď moju pozornosť upútalo niečo iné. Na konci ulice som zazrela Jeho, muža s mojich snov. V tej chvíli ma skoro vystrelo. V živote som toho chlapa nestretla a predsa sa mi o ňom posledné mesiace sníva, a teraz tu stojí predo mnou, živý z mäsa a kostí. Snáď len neblúznim. Zastavila som sa na mieste a stopla som aj Naty.
"Naty, nepoznáš náhodou toho chlapa?"
"Ten asi nie je odtiaľto."
"Choď napred, objednaj mi kofču, za chvíľu prídem, o.k.?"
"Kam ideš? Poznáš ho?"
"Neviem, myslím, že áno."
"No tak s ním porieš, obsadím zatiaľ flek."
Pomaly so kráčala k Nemu. Sotva Natália vošla do pizzeky, už som sa šialene rozbehla a zastavila som až tesne pri Ňom. Podával mi malý lístoček, vzala som ho a pozrela do Jeho tváre. Usmial sa a telom mi prebehla známa triaška. Okamžite som vedela, že je upír. Ani neviem ako dlho som tam stále a vyjavene na neho pozerala. Bolo to šialené, hoci mi bolo jasné, že v potravinovom rebríčku je o stupeň vyššie, nedokázala som od neho odtrhnúť oči a len tak utekať. Bol úžasný, mal nádherné uhľovo čierne vlasy, ktoré mu jemne spadali do očí. Bože, a tie oči sa mi snáď na vždy vryjú do pamäte. Tmavý fialový odtieň, aký som nikdy nevidela. Nedokázala som normálne premýšľať, vedela som, že Naty ma vyčkáva, no nechcela som sa od Neho vzdialiť. Jediný krát som sa otočila na veľkú budovu s presklennými dverami, kde zmizla moja kamoška. Ani neviem ako, no za tú stotinu sekundy bol preč. Chvíľu som ešte postávala na mieste, no napokon som sa vybrala za Naty, tá už bude určite nervózna.